Starí rodičia a seniori nie sú nadbytočné zvyšky života, odpad na vyhodenie. Sú to tie vzácne kúsky chleba, ktoré zostali na stole nášho života, ktoré nás môžu ešte stále sýtiť vôňou, ktorú sme stratili, „vôňou milosrdenstva a pamäti“. Nestraťme pamäť, ktorej nositeľmi sú starí ľudia, pretože sme deťmi tejto histórie a bez koreňov uvädneme.
Oni nás chránili počas toho, ako sme vyrastali, teraz je na nás, aby sme chránili ich život, zmierňovali ich ťažkosti, načúvali ich potrebám, vytvárali podmienky tak, aby sa im uľahčilo v tom, čo denne musia zvládať, a aby sa necítili sami. Opýtajme sa: „Navštívil som starých rodičov? Starých ľudí v mojej rodine alebo v mojej štvrti? Načúval som im? Venoval som im trochu času?“ Chráňme ich, aby nič nevyšlo nazmar: nič z ich života a ich snov. Je na nás, dnes, aby sme predišli zajtrajšiemu banovaniu, že sme nevenovali dostatočnú pozornosť tým, ktorí nás milovali a dali nám život.
Bratia a sestry, starí rodičia a seniori sú chlebom, ktorý sýti náš život. Sme vďační za ich pozorné oči, ktoré si nás všimli, za ich kolená, na ktorých nás držali v náručí, za ich ruky, ktoré nás sprevádzali a dvíhali, za hry, ktoré sa s nami hrávali a za pohladenia, ktorými nás utešovali. Prosím, nezabúdajme na nich. Venujme sa im. Naučme sa zastaviť sa, uctiť si ich, načúvať im. Nikdy ich neodhadzujme. Uchovávajme si ich v láske. A naučme sa podeliť sa s nimi o náš čas. Urobí nás to lepšími. A spoločne, mladí a starí, sa zasýtime pri stole vzájomného zdieľania, požehnanom Pánom. /Z homílie Svätého Otca Františka/